Na ulici si ich všimne každý. Neprítomný pohľad, oči často skryté za hrubou vrstvou čiernych očných liniek, bledá pleť, červený rúž a lebky s prekríženými kosťami azda aj na najneuveriteľnejšej časti odevu.

Od okolitého sveta ich izoluje hlasná hudba v slúchadlách, a na tričku majú pre nás sarkastický odkaz - „Len sa rozrež ako kupóny so zľavou a povedz im, že smrť bola v akcii.“

Po vlne hip-hop, skate a post punk svet uchvátil „emo fenomén“, ktorý často označujú za módny vírus 21. storočia. Nejde však o výstrelok nového tisícročia. Emo (aj keď nie v takej podobe ako ho poznáme dnes) sa na scéne objavilo už v 80-tych rokoch minulého storočia s nastupujúcimi hudobnými štýlmi post-punk, hardcore a emocore, ktoré v USA dosiahli svoj vrchol v 90-tych rokoch. Medzi mladými Američami si získali popularitu skupiny ako Bad Religion či Minor Threat. Hybnou silou Emocore bola skupina Weezers, ktorá rozšírila štýl medzi mladými ľuďmi po celom svete. Najväčšiu vlnu „emománie“ v Európe má na svedomí nemecká skupina Tokio hotel. 

Emo filozofia

Skratka „emo“ vznikla zo spojenia „emocionálny hardcore“. Štýl je výsledkom sklamania z „amerického sna“, ktoré mladých privádzalo k zúfalstvu, nezamestnanosti, apatii, ignorancii a strate viery v budúcnosť. Prostredníctvom „emo úniku“ sa so situáciou snažili vysporiadať. Základom štýlu je kritický prístup k životu. Zameriavajú sa na individuálne, osobné, súkromné emócie a prežívanie, odmietajú politiku. Podľa vyznávačov má ich štýl aj svetlé stránky – pocity šťastia zo spoločnosti iného „emo“ počas nekonečných zábav a párty. Útechu a uspokojenie im prináša životná irónia a sarkazmus.

Dnešné zosobnenie depresií

Základom „emo odevu“ sú úzke nohavice (dizajnované skôr pre dievčatá ako pre chlapcov), tesné tričko s krátkymi rukávmi alebo trochu retro pólo košeľa a skatové či iné tenisky, najlepšie čiernej farby a poriadne ošúchané. Vlasoví štylisti môžu pri tomto štýle naplno zapojiť fantáziu, stačí len zachovať základnú líniu – čierna farba a ofina, ktorá zakrýva jedno alebo ešte lepšie obe oči. Dievčatá si obliekajú podobné kreácie, pričom sem-tam ich šatník oživuje aj dlhá široká sukňa po zem. Emo štýl neodmieta ani krátke nohavice, vybíjané opasky, ozubené náramky, piercing či šiltovky. Najčastejším motívom je logo kostlivca v miliónoch variáciách. Základná farba pre chlapcov by mala byť čisto čierna, dievčatá k nej môžu kombinovať aj ostrú ružovú. Rozdiely medzi pohlaviami sa však v „emo štýle“ postupne strácajú. Môžu za to najmä „emo chlapci“, ktorí s obľubou používajú bledý make-up s čiernymi očnými linkami. Väčšina z nich je veľmi štíhla a nepohrdne ani „dievčenskou“ ružovou. To spôsobuje, že ľuďom chvíľku trvá, kým rozoznajú či sa dívajú na „emo chlapca“ alebo „emo dievča“. Aj okolo frontmana spomínanej skupiny Tokio Hotel - Billa Kaulitza – sa stále vedú debaty kvôli jeho ženským črtám.

„Umenie“ vyvolávajúce zdesenie

Mladých vraj k tomuto štýlu ťahá najmä jeho ponurosť, jednoduchosť a rýchle prijatie. Ako pri každej novej módnej vlne, nie všetci sú novým „lookom“ a prístupom mladých nadšení. Glorifikácia samovraždy a smrť, ktorá je častým motívom piesní, básní a vizuálneho umenia emo-vyznávačov vyvoláva medzi ostatnými pohoršenie a a potoky krvi z dorezaných mladých ľudí zdesenie. „Emo umenie“ je verejne dostupné na nespočetnom množstve blogov a stránok, ktoré sa rozrastajú rovnako rýchlo ako sa táto móda šíri medzi mladými. Ďalším neveľmi akceptovaným faktom je strata mužskosti medzi „emo chlapcami“. Tí totiž odmietajú tradičné potláčanie emócií a nemajú problém si náklonnosť prejavovať bozkami na verejnosti, aj keď to nie je preukazovaním homosexuálnej orientácie. Ide vraj len o „emo spôsob“ rebélie voči zaužívaným praktikám v spoločnosti.

Zuzana Tučeková

www.magmag.sk